Rozlúčka so Synom – ukladanie Ježišovho tela do hrobu

šiesta bolesť | figurálna kompozícia, grafika na skle
ikonografický cyklus kaplnky Sedembolestnej Panny Márie
Sanktuárium Božieho Milosrdenstva
Krakov, 2007

Rozlúčka so Synom
Rozlúčka so Synom

Rozlúčka so Synom

Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali. Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel. Bola tam Mária Magdaléna a iná Mária a sedeli oproti hrobu.
(Mt 27, 57 — 61)

„… bol pochovaný, zostúpil k zosnulým, …“ (apoštolské vyznanie viery)
Panna Mária sa posledný krát vidí so synom. Tak ako ho v bolesti tela priviedla na svet, tak ho v bolesti srdca odovzdáva podsvetiu. Tak ako ho v nádeji priviedla na svet, tak ho v nádeji na prisľúbené vzkriesenie odovzdáva Otcovi. Tak ako On odovzdal Otcovi svojho ducha, tak mu ona odovzdáva jeho telo. (Mt 27, 57 — 61)
Telo zavinuté do čistého plátna, navoňané myrhou a aloe, pochovávajú do nového, nepoužitého hrobu. Na obzvlášť dôstojnom mieste, veď patrí Jozefovi, zámožnému človekovi z Arimatey. (porov. Jn 19, 39,40 a Mt, 27, 57–60)

Tak ako Cirkev uchováva Božie Telo vo svätostánku. Tu sa vizuálne spájajú oba v jedno. Hrob a Bohostánok. Miesto, kde sa stretávame s Božím Telom. Klaniame sa mu. Ticho adorujeme.

Cesta bolesti Matky sa skončila. A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. (1Kor, 13, 13) Viera a Nádej na večný život, na Božie Milosrdenstvo, na vzkriesenie Spasiteľa. Láska k Bohu, k blížnym, v jednote Ducha.

Napíšte komentár

Meno*

E-mail

Web

Text komentára