K Matičke do chrámu

formálna, obsahová a významová analýza diela
ikonografický cyklus kaplnky Sedembolestnej Panny Márie
Sanktuárium Božieho Milosrdenstva
Krakov, 2007

Ikonografický program slovenskej kaplnky Sedembolestnej Panny Márie v dolnej bazilike Sanktuária Božieho Milosrdenstva v Krakove má niekoľko významových rovín, ktoré môžeme postupne odkrývať pri pozornom čítaní výtvarného stvárnenia.

Primárny obsah je daný (v tomto momente nie úplne vizualizovaný absenciou výtvarnej realizácie šiestej bolesti, sochárskeho diela Sedembolestnej – Piety) samotným patrocíniom slovenskej kaplnky, resp. patrocíniom slovenského národa – Sedembolestnej Panny Márie.

Na stenách kaplnky sa odvíja príbeh. Príbeh bolesti. Bordová farba sa ako línia vyznačujúca cestu, po ktorej treba prejsť vlní okolo priestoru. Farebnosť figúr, a vlastne celého priestoru je redukovaná do troch tónov: bordová-červená, modrá a biela. Redukovaná farebnosť necháva vyznieť celok a v ňom detaily priestoru, architektúry, liturgického zariadenia, oltár, ambonu, subtílne lavice, dokonca podlahu – vnímame harmonickú previazanosť všetkých prvkov. V tejto redukcii farebnosti na symboliku akoby z pieskovcovej plochy stien presvitali, vyrastali vpité, so stenou homogénne plochy a línie figúr vo výjavoch zo života Panny Márie, ktoré Tradícia označuje ako sedem bolestí Panny Márie. Postupným čítaním významu figurálnych kompozícií sa nám odkrýva podstata zvolenej farebnosti: bordová a červená – farby krvi, modrá – farba Panny Márie a biela farba symbolizujúca Ducha Svätého. Tieto tri farby plnia priestor nielen vo figúrach, ale v dynamických vlnách sa prepletajú medzi výjavmi a dotvárajú vzťahy významov.

Kompozície sú jasne čitateľné, netreba dlho a náročne loviť v pamäti. Po kráse celku sa pri pohľade z blízka odhaľuje krása detailu: elegantné línie a valéry, vykreslené drobnými, vibrujúcimi ploškami, ktoré silne evokujú rozsypané tŕne. Tváre postáv sa nám zdajú známe, blízke, zrozumiteľné – vidíme bolesť, pokoj, úľak, radosť, odhodlanosť, otázku. Postavy jasne medzi sebou komunikujú. Aj dvanásťročný mládenec za chrámovým pulpitom a ten istý Kristus pod krížom a na kríži. Jediný, kto sa pozerá na nás je Ježiš dieťa, maličký Ježiško v Simeonových rukách a v náručí Panny Márie. Simeon sa skutočne teší, že jeho oči uvideli spásu, izraelská matka sa naozaj bojí o život svojho syna, ktorého naozaj idú zabiť, Jozef sa naozaj ponáhľa do Egypta, zákonníci sa skutočne divia nad múdrosťou chlapca v chráme, Ježiša naozaj ťaží kríž, do hrobu naozaj pochovávajú mŕtve telo. Všetko je tu akoby naozaj, máme možnosť nechať sa vtiahnuť do tohto príbehu nášho zasvätenia.

Nejde tu o verizmus ani o naturalizmus – to si môžme overiť pri pohľade na ktorýkoľvek detail. Celý priestor je preniknutý hlbokou a jasnou symbolikou. Symbolikou výrazu, farieb, dokonca kompozičnou symbolikou. Ak nechceme čítať symboly, alebo nemáme čas dlho meditovať, vlny farieb nám ponúkajú jednoduchšie riešenie – tu je obraz ilustrovaný slovom – každý dej je opísaný príslušnou citáciou z Písma. Jediné vysvetlenie videného nám dáva Božie Slovo.

Symbolike farieb kraľuje materiál, ktorý nemá farbu – sám je farbou – zlato. Plastická zlatá línia (ktorej štruktúra má súvis s kovovými prvkami liturgického zariadenia) sa vinie ponad všetky postavy, preniká všetky výjavy, oslňuje jasom, sprostredkúva vizuálnu symboliku Božej Slávy. Zlatá línia prechádza do plochy v knihe Písma, ktorú drží sv. Metod, ktorý spolu so sv. Cyrilom dotvárajú
program – viera slovenského národa je vierou sprostredkovanou apoštolmi Slovanov. Oni priniesli písmo o Slove a slovo o Písme. Od zlatej biblie sa odráža farebnosť solúnskych bratov, žlté, hnedé a okrové tóny, doplnené základnou trikolórou priestoru. Trikolórou, ktorá odkrýva svoj ďalší význam na pravej stene:

Plastické zlaté písmo v liturgických jazykoch cyrilometodského obdobia, doslova zobrazuje (a keď sa začítame do textu vnímame súvis medzi jazykom a obsahom) a symbolizuje najkrajšiu mariánsku symboliku, ódu na Božie Milosrdenstvo – Magnifikat. A slovenský, nášmu pútnikovi čitateľný text sa ako melódia piesne vinie popod symbolické a zároveň presné texty v hebrejčine, gréčtine, latinčine a staroslovenčine. Celý Magnifikat je sprevádzaný vlnami – bielou, modrou a červenou. Ich konce smerujú na víťazného Krista.

Víťazný Kristus uzatvára kompozične, obsahovo aj významovo priestor slovenskej kaplnky. Na skle oddeľujúcom a spájajúcom slovenskú kaplnku s centrom dolnej baziliky – so svätostánkom a s priestormi ostatných národov. Sklo, ďalší výtvarný výrazový prostriedok, ukazuje Nový priestor. Priestor zjednotenia národov v jednej Cirkvi. Tak ako si slovenský pútnik môže prečítať posolstvo evanjelia v slovenčine, tak si aj ostatní môžu prečítať gro tejto zvesti vo svojich jazykoch – »Ja som vzkriesenie a život.« a »Niet ho tu. Vstal z mŕtvych.« zo strany centrálnej talianskej kaplnky. Z priestoru, v ktorom je sviatostne prítomný Kristus vo svätostánku, ktorý vidno po príchode do slovenskej kaplnky v otvore hrobu siedmej bolesti Panny Márie. Môžme pokľaknúť a osláviť Boha a z toho istého miesta vnímať a vidieť Sedembolestnú, patrónku Slovenska.

  1. 1

    26. marec 2013, 12:43

    Štefan Buránsky 

    Vďaka

Napíšte komentár

Meno*

E-mail

Web

Text komentára