Sakrálne umenie

Práca, ktorej sa dennodenne venujeme, je primárne určená pre liturgickú a eucharistickú službu Cirkvi. Nerealizujeme „maľovanie kostolov“,
tvoríme sakrálne umenie.

Proces tvorby sakrálneho umenia
12 ročný Ježiš v chráme
Proces tvorby sakrálneho umenia
Vysoká nad Kysucou

Proces tvorby sakrálneho umenia

Je určená pre vysluhovanie sviatostí a svätenín a pre eucharistické slávenie — pre dôstojné slávenie svätej omše. Cirkev samotná jej podstatu, potrebu a funkciu formuluje vo viacerých dokumentoch:
v Katechizme katolíckej Cirkvi, v Kódexe kánonického práva a v konštitúcii II. vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii Sacronsanctum Concilium.

Prvým z nich je Katechizmus, ktorý hovorí:

1180 Keď sa neobmedzuje uplatňovanie náboženskej slobody, kresťania stavajú budovy určené na Boží kult. Tieto viditeľné kostoly nie sú obyčajnými miestami zhromaždenia, ale naznačujú a ukazujú Cirkev žijúcu na tom mieste, ktorá je prebývaním Boha s ľuďmi zmierenými a zjednotenými v Kristovi.
1181 „Dom modlitby, v ktorom sa slávi a uchováva najsvätejšia Eucharistia a zhromažďujú sa veriaci a v ktorom sa na posilu a útechu veriacich uctieva prítomnosť Božieho Syna, nášho Spasiteľa, ktorý sa obetoval za nás na obetnom oltári, má byť pekný a vhodný na modlitbu a posvätné obrady.“
Katechizmus katolíckej Cirkvi, Slávenie kresťanského tajomstva, Sviatostná ekonómia, Slávenie liturgie Cirkvi, 1180, 1181

Pre nás a našu prácu je snáď najdôležitejším paragraf katechizmu, ktorý bezprostredne nasleduje za týmito zdôvodneniami potreby tvoriť krásne a dôstojné chrámy. Je totiž vyjadrením Magistéria Cirkvi, na ktoré intuitívne nadväzuje naše hlavné motto:

V tomto „Božom dome“ má pravdivosť a harmónia znakov, ktoré ho tvoria, robiť zjavným Krista, ktorý je prítomný a pôsobí na tomto mieste.
Katechizmus katolíckej Cirkvi, 1181, porov. Druhý Vatikánsky Koncil, konšt. Sacrosanctum Concilium, 7: AAS 56 (1964) 122-123, zvýraznenie GloriaDei

Sakrálne umenie nie je „maľovanie kostolov“

Z týchto podstatných textov učiteľského úradu Cirkvi dedukujeme jednoduchú definíciu sakrálneho umenia, ktoré sa na niektorých miestach vhodne nazýva aj posvätné umenie alebo chrámové umenie1. Hoci, častokrát sa táto služba nazýva nesprávne maľovanie kostolov (väčšinou vtedy, ak nie je táto činnosť spojená s apoštolským úsilím, ale jej cieľom je len technická sanácia omietok s použitím dekoratívnych techník, plagiátorských postupov a snáh o podnikanie v cirkevnom prostredí. K takémuto prístupu sa Cirkev vyjadruje jasne v 124. bode konštitúcie o posvätnej liturgii.2) A preto budeme vždy považovať za svoje jedine to, čo od sakrálneho umenia vyžaduje Magistérium:

Všetci umelci, ktorí podnecovaní svojím tvorivým nadaním chcú oslavovať Boha v Cirkvi, majú mať vždy na pamäti, že ide o určitý spôsob posvätného napodobňovania Boha Stvoriteľa a o diela určené na katolícky kult, na duchovné povznesenie veriacich, ich zbožnosti a na ich náboženské vzdelanie. … aby veci patriace k posvätnému kultu boli naozaj dôstojné, vkusné a krásne3 ako znaky a symboly nadprirodzených skutočností.
Sacrosanctum Concilium, Sakrálne umenie a liturgické predmety, bod 127. a 1223

Takže tvoriť sakrálne umenie je posvätným napodobňovaním Boha Stvoriteľa — pravdivosťou a harmóniou znakov — pre katolícky kult a na duchovné povznesenie veriacich robiť zjavným Krista a tak ich nábožensky a esteticky vzdelávať. Prinášať zraku odrazy Neba, spoločenstva anjelov a Svätých a samotného Krista a Boha, aby túžby duše boli stimulované aj telesnými zmyslami.

Pre takúto službu sa treba neustále vzdelávať, zdokonaľovať a najmä podstupovať ustavičnú sebareflexiu v náboženskej, morálnej, odbornej a umeleckej rovine. Vytvárať krásne znaky nadprirodzených skutočností je náročná úloha, veď krása samotná často naráža na dobový vkus, ktorému sa v rôznych rovinách prispôsobujú alebo alternujú zadávatelia, teoretici, kritici a samotní veriaci. Práve preto sa snažíme, aby formy, ktorými znázorňujeme nebeské skutočnosti, boli čo najviac inšpirované dokonalou krásou stvoreného, viditeľného sveta. Pracujeme v presvedčení že treba tvoriť tak, aby v umení, ktoré sa stáva prostredníkom medzi videným a tušeným bolo čo najmenej prekážok pre srdce a myseľ na ceste k transcendetnej a neviditeľnej Božej kráse.
Aby sa oči mohli stať naozaj bránou duše — aby sa pomocou sakrálnych diel duša veriaceho zamerala na Boha, a nemusela sa zmätená zaoberať nepríťažlivou alebo premejkapovanou formou, ktorá sa tak stáva len pohanskou modlou s atribútmi, ktoré by mali byť kresťanskými znakmi a symbolmi.

Či sa nám darí napĺňať zámery Cirkvi, môže posúdiť len spoločenstvo veriacich kresťanov, ktorí sa s našim dielom stretávajú:

Nebom na zemi možno nazvať maľbu klenby, vami vyzdobený chrám dáva vďaka vašim rukám a vášmu majstrovstvu upevnenie živej viery.
Dar, ktorým je vytvorenie Bohu milej svätyne, preciťujeme ako kúsok raja!
farníci kostola Narodenia Panny Márie v Zavare po zložení lešenia

Chceme udržať takýto výsledok našej služby. Preto vás prosíme o modlitby.

© Peter Čambál ml., riverstone, 2010

1 V pôvodne zverejnenom slovenskom preklade konštitúcie Sacrosanctum Concilium (ktorý možno ešte stále nájsť napr. aj na stránkach Konferencie biskupov Slovenska) bolo vlastne až do roku 2009 znenie mierne odlišné od toho aktuálneho, ktorý je pravdepodobne prekladom talianskej edície SC a uvádzalo nadpis state Sakrálne umenie a liturgické predmety ako Chrámové umenie a zariadenie, čo v kontexte primárneho účelu sakrálneho umenia možno považovať za presnejší termín.

2 Biskupi nech bedlia, aby sa do Božieho domu a na iné posvätné miesta nedostali diela, ktoré sú v rozpore s vierou a mravmi alebo s kresťanskou nábožnosťou a ktoré urážajú pravé kresťanské cítenie či už zvráteným stvárnením, alebo sú z umeleckej stránky nedostatočné, priemerné, alebo ide o napodobeninu umenia. (in Sacrosanctum Concilium, KBS)

3 V aktuálnom slovenskom preklade konštitúcie Sacrosanctum Concilium chýba (príznačne) v 122. bode termín krásne. (Latinská edícia SC používa tri termíny: dignae, decorae ac pulchrae, rovnako ako talianska — dignità, decoro e bellezza, anglická — worthy, becoming, and beautiful alebo nemecká — würdig, geziemend und schön. Aj pôvodný slovenský preklad tu používal aspoň výraz pekné.)
V mnohých názoroch na vhodné formy sakrálneho umenia, prezentovaných v odborných publikáciách alebo konferenciách a nenápadne okato preferovaných umelcoch a ich dielach (ktoré v skutočnosti vyľudňujú kostoly a často aj galérie) je latentne a permanentne prítomný akýsi strach z prirodzenej krásy. Často je za krásne označované to, čo by sme analogicky pri intuitívnom estetickom výbere (napríklad manželského partnera) podvedome alebo aj vedome zamietli ako nevhodné, slabé, nepekné alebo aj ohyzdné (Mám za to, že práve o tom hovoria konciloví otcovia, keď hovoria o zvrátených formách a napodobeninách umenia2 a že tými istými slovami hovoria o nevkusnom gýči, ktorý neschopnosť hoch kumštu predložiť očiam krásu už vyše sto rokov zneužíva.)

  1. 1

    4. február 2013, 15:58

    Božena 

    Nech je rozum akokoľvek chytrý nedokáže rozpoznať pravdu tak ako srdce : ))))

Napíšte komentár

Meno*

E-mail

Web

Text komentára